Obec je jedno z najstarších sídlisk v Slanskej doline. Donačnú listinu dostala od uhorského kráľa Beleu IV. v roku 1243. Kráľ daroval obec Bebekovcom, od roku 1293 patrila Mariássyovcom. Tí tu postavili na mieste starej pevnosti hrad. V roku 1556 ho dobili Turci, v roku 1573 ho aj zbúrali. Erb obce pochádza z roku 1575 a zobrazuje banícky motív. V stredoveku bola významným šľachtickým sídlom, hospodárskym a obchodným centrom Rožňavskej kotliny. Preslávila sa svojimi baňami na zlato, striebro, antimón, železo a železiarňou, ktorá zanikla koncom 19. storočia. Po roku 1577 bola tureckými hordami niekoľkokrát vypálená, obyvateľstvo vyhnané a odvlečené do zajatia. V týchto rokoch tureckej nadvlády obec veľmi upadla, počet obyvateľov poklesol na tretinu. Od svojho vzniku bola sídlom šľachtických rodín Máriássyovcov, Hámosiovcov, Póschových, Okolicsányiho a neskôr Rákossyho. Veľkostatkári obhospodarovali vyše 60% celkovej poľnohospodárskej plochy. Preslávili sa i mlyny a liehovary veľkostatkárov, ktoré zásobovali celé horné Uhorsko. V obci je 5 veľkostatkárskych kúrií, ktoré sa postavili koncom 18. a v polovici 19. storočia. S kostolom reformovaných, postaveného začiatkom rokov 1400 sú i dnes dominantou obce. V roku 1866 zásluhou veľkostatkárov obec dostáva elektrinu a poštový úrad, ktorý slúži pre 5 obcí. Veľkým prínosom pre obec a celú dolinu bola výstavba železnice v roku 1873, ktorá významne prispela k rozvoju baníctva, železiarstva a obchodu. Obec sa sľubne rozvíja v rokoch medzi dvoma vojnami, k čomu prispeli i veľkostatky, kde pracovala polovica obyvateľov obce. Od roku 1938 do roku 1945 obec patrila do Horthyovského Maďarska. Po druhej svetovej vojne sa dynamicky rozvíja, čo pozitívne ovplyvnilo i prosperujúce JRD a Štátny majetok, ktorý vznikol v roku 1949. Mnohí občania pracujú v baníctve, v podnikoch a závodoch Rožňavy, asi jedna tretina pracuje v poľnohospodárstve.